scrobble.life
← Back

Title · no scrobbles indexed yet

Too Old to Die Young

The first scrobble for this title is still propagating, but a community review is already indexed below.

Reviews

Longform community posts about this title

Anteprima - Too Old Too Die Young@serialfiller1526d
Permalink·Open on PeakD ↗·Linked from existing Hive post

Comments

No comments yet — be the first.

4 more reviews

  1. Too Old To Die Young@serialfiller2232d
    Permalink·Open on PeakD ↗·Linked from existing Hive post
  2. Too Old To Die Young@serialfiller2232d

    Tunnel Wave.png

    Nicholas Winding Refn.

    And that's where you have to start. From him.

    A controversial artist who doesn't rest on his laurels, who doesn't try to repeat an exceptional style, but to make his style always new, always better.

    In a series of 13 hours, shot in almost 1 year and in chronological order, NWR offers the best of himself and his obsessions.

    To understand the level of originality of the author is enough to think that in presenting the series at Cannes he did not offer the pilot and the second episode but the fourth and fifth episode, making the audience plunge into medias res. A crazy choice, almost incomprehensible but which can give you a sense of how tight the rules are for the Danish author.

    And he continues, in fact, to subvert them, without qualms, without stopping, without brakes.

    Too Old Too Die Young is not a series for everyone, or rather it is a series for almost no one.

    Out of 100 people who are going to see the pilot, maybe only 1 will want to continue the vision convincingly.

    That one person, that 1% of the audience will have to feel lucky, privileged to continue to enjoy the amazing feats of Winding Refn.

    It's hard to tell what Too Old To Die Young really is.

    The plot advances little and never progresses. The characters are more enigmatic than the playful. The dialogue is beautiful but rare.

    So why invest 13 hours of your life in such a product?

    Because it gets under your skin.

    Because there are at least 50 cult scenes.

    Because in episodes 7 and 8 things happen that no other series would have had the courage to write, shoot, tell, imagine.

    Because every picture is maniacally edited and every picture taken of every single scene deserves an exhibition at the Louvre.

    Because the choice of lights and colors is fantastic, reasoned but at the same time visceral and impulsive.

    Because every man is above all an animal that has tried to emancipate itself, to survive, keeping at a distance its own brutal self, that is always there, dormant and lurking.

    Society is collapsing according to Refn and this series shows us how deep we can go, digging inside each one of us.

    The message of the show?

    It's not important.

    What it shows is worth more than a message. It's worth much more than anything else you can imagine wanting to see, wanting to look at, wanting to admire.

    Too Old To Die Young is the best show of the year.

    With good peace of Chernobyl. With the peace of mind of the "normal" series.

    Nicholas Winding Refn.

    Ed è da qui che bisogna partire. Da lui.

    Un'artista controverso che non si adagia sugli allori, che non cerca di ripetere uno stile eccezionale ma di rendere quel suo stile sempre nuovo, sempre posssibilmente migliore.

    In una serie da 13 ore, girata in quasi 1 anno ed in ordine cronologico NWR offre il meglio di se e delle sue ossessioni.

    Per capire il livello di originalità dell'autore basti pensare che nel presentare la serie a Cannes non ha offerto al pubblico il pilot ed il secondo episodio ma il quarto e quinto episodio, facendo piombare il pubblico in medias res. Una scelta folle, quasi incomprensibile ma che può darvi la percezione di quanto le regole prestabilite stiano strette all'autore danese.

    E lui continua, infatti, a sovvertirle, senza remore, senza sosta, senza freni.

    Too Old Too Die Young non è una serie per tutti, o meglio è una serie quasi per nessuno.

    Su 100 persone che si accingeranno a vedere il pilot forse solo 1 avrà voglia di proseguire convintamente la visione.

    Quell'unica persona, quel 1% di pubblico dovrà sentirsi fortunato, privilegiato a poter continuare a godere delle mirabolanti prodezze di Winding Refn.

    Difficile raccontare cosa sia davvero Too Old To Die Young.

    La trama avanza poco e mai ma avanza. I personaggi sono più enigmatici della gioconda. I dialoghi stupendi ma rari.

    E allora perchè investire 13 ore della propria vita su un prodotto del genere?

    Perchè ti entra sotto pelle.

    Perchè di scene cult ce ne sono 50 almeno.

    Perchè nella puntata 7 ed 8 accadono cose che nessun altra serie avrebbe avuto il coraggio di scrivere, girare, raccontare, immaginare.

    Perchè ogni immagine è curata maniacalmente ed ogni fotografia scattata ad ogni singola scena meriterebbe una mostra al Louvre.

    Perchè la scelte delle luci e dei colori è fantastica, ragionata ma al tempo stessa viscerale e impulsiva.

    Perchè ogni uomo è soprattutto un animale che ha provato ad emanciparsi, a sopravvivere, tenendo a distanza il proprio IO brutale, che è sempre li, dormiente e in agguato.

    La società sta crollando secondo Refn e questa serie ci mostra quanto a fondo si possa andare, scavando dentro ognuno di noi.

    Il messaggio della serie?

    Non è importante.

    Quello che mostra vale molto di più di un messaggio. Vale molto di più di qualsiasi altra cosa voi possiate immaginare di voler vedere, di voler guardare, di voler ammirare.

    Too Old To Die Young è la migliore serie dell'anno.

    Con buona pace di Chernobyl. Con buona pace delle serie "normali".

    Life isn't a train. It's a shit tornado full of gold..png

    Permalink·Open on PeakD ↗·Linked from existing Hive post
  3. Շատ ծեր երիտասարդանալու համար (Too Old to Die Young, 2019)@panza2423d

    Սերիալի ձևն այսօր, իհարկե, դանդաղ, բայց հաստատ վերցվում է անընդհատ աճող հանդիսատեսի կողմից: Ռեժիսորներն աստիճանաբար ընտելանում են իրերի նոր վիճակին. Եւ այժմ Մարտին Սկորսեզեն աշխատում համար, Լինչը հաղթականորեն վերադառնում տարբերություն բոլոր գերհերոսական ֆիլմերի հրաշալի կատարում են իսկ կինոնկարի էկրանները հեղեղված են երկրորդ կարգի կինոյի արարքներով: Տվյալ պայմաններում զարմանալու ոչինչ չկա, որ ժամանակակից կինոալեզու ճանաչված գուրու Նիկոլաս Վինդինգ Ռֆնը որոշեց ներքաշվել իրավիճակի մեջ և իր խոսքն ասես սերիալային արվեստում: Հաշվի առնելով նրա հմտության մակարդակը, Ռեֆնի գլուխգործոցից ոչ այլ ինչ էր սպասվում: Բայց արդյո անվանի Դանը կարողացավ տիրապետել նոր ձևին ձևը յուրացրեց դա:

    TooOld1.jpg IMG

    Սերիաների մեծ մասի համար, եթե դրանք բացառություններ չեն, ինչպիսիք են բնորոշ է շինարարության միասնական համակարգը: Նրանց հիմնական նպատակը հեռուստադիտողի ուշադրությունը պահելն է, քանի որ դրա համար ամեն ինչ օգտագործվում հողամասի շրջադարձեր, ցնցող տեսարաններ, զարմանալի պատմություն, կերպարների միջև խորը նրանց հերոսների մշտական ​​բացահայտում, դինամիկ տեսարաններ վառ երկխոսություններ: Բայց համար սրանցից ոչ մեկը կարծես գոյություն չուներ: Պետք է ենթադրել, որ դրա հիմնական նպատակն է ոչնչացնել շարքի հենց ձևը, դրանից ներկել ամբողջ բովանդակության բաղադրիչը թողնելով միայն մերկ ձևը հուսալքված առջև: Դժվար է ասել, թե արդյո՞ք դրանում է ժամանակակից արվեստի հանճարը կամ դրա անթափանց թուլությունը նախագիծը նման է Մալևիչի հրապարակի կամ Ուորհոլի նկարներին. Սա արտահայտման գործողություն է, որը հերքում է խաղի հենց այդ կանոնները համարելով այն, կարծես ինքն էիր մտածում դատարկության մասին: Բայց առաջին հերթին առաջինը:

    Նախ առաջ, գաղափարական առումով, այս ամենամոտ է ռեժիսորի առավել վերացական և խորհրդանշական ֆիլմին «Միայն Աստված կներե»: Այն հիմնված է նաև հին հին լավ հոգեվերլուծության վրա համալիրը, որպես ամբողջ պատմության առանցքային հանգույց, այստեղ նույնպես մեծ դեր է խաղում: Ֆիլմի բոլոր կերպարները ինչ-որ կերպ ներգրավված են տարբեր ռեգրեսիաների, շեղումների հոգեբանական վերլուծության մեջ: Օրինակ Բալդվինի հերոսը ակնհայտ սեռական կիրք ունի իր անչափահաս դստեր նկատմամբ, ով մոր մահից հետո էքզիստենցիալ ճգնաժամ է ապրում, իսկ երկրորդ գլխավոր հերոսի Հիսուսի պատմությունը, չպարզված ձևով, ցույց է տալիս, թե ինչպես կարելի է գործնականում լուծել «Օդիպուս» համալիրի խնդիրը, միաժամանակ գիտակցելով իր բոլոր սեռական հերոսը կորցնում է իր սեռը և էքզիստենցիալ պատկանելիությունը միևնույն ժամանակ խաղալով բոլոր դերը սա հենց իրեն ուղղված հարցի իմաստն:

    Այնուամենայնիվ, Միլս Թելերի փայլուն կատարման գլխավոր հերոսը դատարկ առարկա: Մենք ոչինչ չենք սովորում նրա մասին, ոչ էլ նրա ցանկությունների ու իդեալների մասին: Չնայած այն հանգամանքին, որ նա դրական բնույթ է կրում ձեռնամուխ լինելով չարի հետ պայքարի ճանապարհին, Ռեֆնը, հետաձգելով հեռանկարը, հեռուստադիտողին ցույց է տալիս ցնցող ճշմարտություն. Ճշմարտության համար պայքարելու բոլոր փորձերը միայն արցունքներն են աշխարհում տառապանքի անձրևի մեջ: Պատմության մեջ խորանալով մենք, ինչպես և բոլոր հերոսները, բոլորովին էլ չենք հասկանում, թե ինչն է լավը և ինչպես անել դա այս խենթ, լի բռնություններով և հուսահատական ​​աշխարհում ամբողջ աշխարհի տեսակետը միանշանակ չէ. Դա շարունակական քաոս է, դանդաղեցնում է դաժանության, սեռի և մեր թաքնված սատանայական ցանկությունների մի հոսքի մեջ, որի շուրջ մենք աննշան ուժ չունենք: Ի դեպ, մենք նշում ենք այս շարքի պատմողական կառուցվածքի և Նեոնային դևի նմանությունը, որում նույն անզիջում աշխարհը կուլ է տալիս գլխավոր հերոսին, և դրա հետ մեկտեղ նաև պատմվածքը:

    Ֆիլմի երկրորդ կարևոր այն կրոնական, միստիկական և խորհրդանշական բաղադրիչն է, որը միաձուլվել է մեկ ամբողջության մեջ: Գործողության ընթացքում հեռուստադիտողը բազմիցս բախվելու է այս կամ այն ​​խորհրդանշական միացումների սկսած գլխավոր հերոսի Հիսուսի և նրա մոր Մագդալենայի անունից, որոնք ըստ էության մութ աշխարհի թագավորներ են, և այնուհետև հանդիպում են խաչելություններին, որոնք առավել անսպասելի պահերին էլեգանտորեն հյուսվում են շրջանակի մեջ: Բայց քրիստոնեությունը որպես այդպիսին և դրա հետ կապված ամեն ինչ Ռֆնայի համար վավեր չեն: Նրան հետաքրքրում են բոլորովին այլ ոլորտ բուդդիզմ և շամանություն: Նրա համար մարդը ամենաբարձր արարածը չէ, այլ խաղալիքը անողոք դևերի կույր ուժերի ձեռքում: Հետևաբար, որոշ կերպարներ, ինչպիսիք են գեղեցկությունը Յարիցան, ունեն հստակ գերմարդկային մետաֆիզիկական առանձնահատկություններ խախտելով մարդկային բոլոր նորմերը մի պահ դառնում են մահվան աստվածներ աշխարհում, իհարկե, գերակշռում են միայն նրանք: Իհարկե, սա բոլորը չէ, որ արժեր ասել նկարի պատմողական ուրվագծի վերաբերյալ: Այնուամենայնիվ, պետք է ուշադրություն դարձնել այլ կարևոր ասպեկտների վրա: Սերիալում երկրորդական կերպարները չափազանց հետաքրքիր են: Իշտ սա հետաքրքրություն չի ներկայացնում խորության կամ տեսանկյունից, այլ բացառապես որպես պատկերներ, որոնք խախտում են օրինաչափությունը:

    Permalink·Open on PeakD ↗·Linked from existing Hive post
  4. Too Old to die Young: Una serie per pochissimi@serialfiller2566d

    Qualche giorno fa vi ho parlato delle prime impressioni rispetto alla nuova serie di Amazon Prime Video, targata Nicholas Winding Refn.

    Ed è da qui che bisogna partire. Da lui.

    Un'artista controverso che non si adagia sugli allori, che non cerca di ripetere uno stile eccezionale ma di rendere quel suo stile sempre nuovo, sempre posssibilmente migliore.

    In una serie da 13 ore, girata in quasi 1 anno ed in ordine cronologico NWR offre il meglio di se e delle sue ossessioni.

    Per capire il livello di originalità dell'autore basti pensare che nel presentare la serie a Cannes non ha offerto al pubblico il pilot ed il secondo episodio ma il quarto e quinto episodio, facendo piombare il pubblico in medias res. Una scelta folle, quasi incomprensibile ma che può darvi la percezione di quanto le regole prestabilite stiano strette all'autore danese.

    E lui continua, infatti, a sovvertirle, senza remore, senza sosta, senza freni.

    Too Old Too Die Young non è una serie per tutti, o meglio è una serie quasi per nessuno.

    Su 100 persone che si accingeranno a vedere il pilot forse solo 1 avrà voglia di proseguire convintamente la visione.

    Quell'unica persona, quel 1% di pubblico dovrà sentirsi fortunato, privilegiato a poter continuare a godere delle mirabolanti prodezze di Winding Refn.

    Difficile raccontare cosa sia davvero Too Old To Die Young.

    La trama avanza poco e mai ma avanza. I personaggi sono più enigmatici della gioconda. I dialoghi stupendi ma rari.

    Immagine priva di diritti di copyright

    E allora perchè investire 13 ore della propria vita su un prodotto del genere?

    Perchè ti entra sotto pelle.

    Perchè di scene cult ce ne sono 50 almeno.

    Perchè nella puntata 7 ed 8 accadono cose che nessun altra serie avrebbe avuto il coraggio di scrivere, girare, raccontare, immaginare.

    Perchè ogni immagine è curata maniacalmente ed ogni fotografia scattata ad ogni singola scena meriterebbe una mostra al Louvre.

    Perchè la scelte delle luci e dei colori è fantastica, ragionata ma al tempo stessa viscerale e impulsiva.

    Perchè ogni uomo è soprattutto un animale che ha provato ad emanciparsi, a sopravvivere, tenendo a distanza il proprio IO brutale, che è sempre li, dormiente e in agguato.

    La società sta crollando secondo Refn e questa serie ci mostra quanto a fondo si possa andare, scavando dentro ognuno di noi.

    Il messaggio della serie?

    Non è importante.

    Quello che mostra vale molto di più di un messaggio. Vale molto di più di qualsiasi altra cosa voi possiate immaginare di voler vedere, di voler guardare, di voler ammirare.

    Too Old To Die Young è la migliore serie dell'anno.

    Con buona pace di Chernobyl. Con buona pace delle serie "normali".

    Permalink·Open on PeakD ↗·Linked from existing Hive post